Předmluva DOWNOLu

Předmluva knihy Days fo war Nights of love. Strana 12.

1. Normální

Mainstreamový lidé evropské a americké společnosti mají prazvláštní potěšení z toho, považovat se za „normální“ v porovnání s delikventy, politickými aktivisty a lidmi z různých společenských komunit. Zacházejí s touto jejich „normálností“ jako by to bylo označení pro duševní zdraví, mravní počestnost. Považují „ostatní“ za směsici lítosti a hnusu. Požádáme-li historii o radu, dozvíme se však, že se formy a vzory lidského života za poslední dvě století změnily tolikrát, že je nemožné mluvit o nějakém životním stylu, dnes dostupném pro lidské bytosti, jako o „normálním“ v přirozeném slova smyslu. Jako o tom, kterému jsme se přizpůsobili během mnoha generací. Ze způsobů života, ze kterých si mladá žena vyrůstající na západě může vybrat, ani jeden není jako ty, na které byli její předkové připravováni stoletími přirozené volby a vývoje.

Je mnohem pravděpodobnější, že ta „normálnost“, kterou si tito lidé tak draze drží, je spíše pocitem „normálnosti“, který je výsledkem přizpůsobení se standartu. Být obklopený ostatními, kteří se chovají stejně, kteří jsou určeni pro ty samé rutiny a očekávání, je uklidňující, protože to posiluje myšlenku, že je člověk na správné cestě: jestliže se obrovské masy lidi rozhodují stejným způsobem a žijí podle stejných zvyků, musí být tedy tato rozhodnutí a tyto zvyky těmi správnými.

Ale pouhý fakt, že lidé žijí a jednají určitým způsobem, nečiní pravděpodobnějším to, že jim právě tento způsob života přinese nejvíce štěstí a spokojenosti. Mimoto, způsoby života spjaté s evropským nebo americkým mainstreamem (jestliže tato věc opravdu existuje) nebyly vědomě vybrány jako ty nejlepší těmi, kteří se podle nich řídí: spíše přišly náhodně, jako výsledky technických a kulturních pozdvižení. Jednou, až si lidé Evropy, Spojených Států a vůbec celého světa uvědomí, že není žádná bezpodmínečná „normálnost“ jejich „normálních“ životů, mohou si začít sami pokládat tu jedinou a zároveň nejdůležitější otázku příštího století:

Jsou zde způsoby jak myslet, jednat a žít, které by mohly být uspokojivější než ty, podle kterých myslíme, jednáme a žijeme teď?

2. Transformácia

Ak nám v týchto časoch nahromadené poznatky západnej civilizácie dokážu vôbec niečo ponúknuť, tak je to uvedomenie si toho, čo všetko je možné, keď ide o ľudský život. Naši inak pochabí učenci histórie a sociológie a antropológie nám môžu aspoň ukázať túto jednu vec: že ľudské bytosti žili v tisícoch rôznych druhov spoločností, s desaťtísícimi rôznych rebríčkov hodnôt, desaťtisícimi rozličných vzájomných vzťahov medzi sebou a okolitým svetom, desaťtisícimi rozličných pojmov seba samých. Trochou cestovania zistíte to isté; ak vás nepredbehne Coca-Cola.

Preto sa musím vždy pousmiať, keď niekto odkazuje na "ľudskú prirodzenosť", počas čoho sa neustále ospravedlňuje za mizernú rezignáciu k nášmu údajnému osudu. Neuvedomujete si, že zdieľame spoločného predka s morskými ježovkami? Ak odlišné prostredie dokáže od nás tak veľmi prehĺbiť vzdialenosť týchto našich vzdialených bratrancov, tak aké sú potom možnosti malých zmien v nás a našich vzťahoch! Pokiaľ v našich životoch niečo chýba (a je toho dosť, väčšina z nás to prizná), ak je v nich hocičo zbytočne tragické alebo nezmyselné, alebo akýkoľvek kúsok šťastia, ktorý sme ešte nestihli úplne preskúmať, tak jediné čo musíme urobiť je primerane upraviť naše prostredie, v ktorom žijeme. Hovorí sa, že "Ak chcete zmeniť svet, musíte najprv zmeniť sami seba"; ale naučili sme sa, že opak je pravdou.

A je tu ďalší hodnotný objav nášho druhu, i keď je sprevádzaný krutým spôsobom: sme schopní úplne transformovať prostredie. Miesto, kde ležíte, sedíte, alebo stojíte čítajúc tento text bolo pred sto rokmi pravdepodobne úplne iné, a to nehovoriac aké bolo pred dvetisíc rokmi; a takmer všetky tieto zmeny boli vyvolané ľuďmi. V posledných storočiach sme kompletne prerobili náš svet, čím sme ovplyvnili život pre takmer všetky druhy rastlín a živočíchov, a predovšetkým náš samotný. Zostáva nám už len experimentovať s vykonávaním (alebo v určitom prípade, nevykonávaním) týchto zmien zámerne, a to v súlade s našimi potrebami a túžbami, radšej ako keby sme ich nechali na nemilosť iracionálnym, neľudským silám, ako je hospodárska súťaž, povery a rutina.

Len čo si to uvedomíme, môžeme si nárokovať nový osud, a to jednotlivo i spoločne. Už nás viac nebudú ubíjať sily, ktoré sú zrejme mimo našej kontroly; namiesto toho, pri tomto skúmaní samých seba, tým že budeme vytvárať nové prostredia, naučíme sa to kým sa môžeme stať. Táto cesta nás zavedie preč zo sveta, ktorý poznáme. Ďaleko za navzdialenejšie horizonty, ktoré dokážeme stadiaľto spozorovať. Stanú sa z nás veľkolepí umelci, maľujúci túžbou ako naším farbou, premyslene vytvárajúci a pretvárajúci nás samých - staneme sa, sami sebou, naším najväčším dielom.

Aby sme to dosiahli, budeme sa musieť naučiť ako spolu úspešne koexistovať a spolupracovať: aby sme videli ako sú všetky naše životy poprepájané, a nakoniec sa naučili žiť s týmto na pamäti. Kým sa toto nestane skutočnosťou, každá z nás bude nielen ukrátená o obrovský potenciál jej kamarátov, ale taktiež aj jej vlastný potenciál; keďže my všetci tvoríme svet, v ktorom každý z nás musí žiť a ktorý si navzájom tvoríme.

Ďalšia vec, ktorá nám chýba, je znalosť našich vlastných túžob. Túžba je klzká vec, premenlivá a ťažko pochopiteľná, nie to ju ešte udržať. Ak chceme urobiť z nášho úsilia a transformovania túžby náš osud, najprv musíme nájsť spôsob ako objaviť a uvoľniť našu lásku a zmyselnosť. Pretože nikdy nie je dosť skúseností a dobrodružstva. Takže tvorcovia tohoto nového sveta musia byť štedrejší a viac nenásytnejší ako tí, ktorí boli predtým: štedrejší k ostatným a nenásytnejší k životu!

3. Utópia

Aj keď som od teba ďaleko, viem vycítiť tú otázku, ktorú máš na jazyku: nie je to utopické?

Nuž, samozrejme, že je. Vieš čoho sa každý najviac bojí? Toho, že všetky tie naše sny, všetky šialené nápady a túžby, všetky tie nemožné romantické želania a utopické vízie sa môžu stať skutočnosťou. Že svet je schopný vyhovieť naším prianiam. Ľudia trávia svoje životy robiac všetko pre to, aby odsunuli túto možnosť: mlátia sa všetkými druhmi neistôt, sabotujú svoje vlastné úsilie, podkopávajú milostné aféry a vzdávajú sa ešte predtým, než svet dostane šancu poraziť ich … pretože si myslia, že nie je nič ťažšie nosiť na krížoch ako je možnosť, že všetko čo chceme je možné. Ak je to pravda, tak potom sú skutočne v živote v stávke niektoré veci. Veci, ktoré môžeme úprimne vyhrať alebo stratiť. Nič by nebolo viac srdcervúce ako zlyhať, pričom je vlastne takýto úspech možný. Takže robíme všetko preto, aby sme sa vôbec vyhli pokusom, aby sme sa vyhli tej možnosti pokúsiť sa.

Takže pokiaľ je tu hoci len tá najmenšia možnosť, že naše vnútorné túžby by mohli byť splnené, potom nám zostáva samozrejme iba jediná zmysluplná vec. A to vrhnúť sa do toho úplne a snažiť sa naplniť tieto túžby a risknúť to zlomené srdce. Zúfalstvo a nihilizmus sa zdajú byť istejšími. Našu beznádej vykresľujeme celému vesmíru ako výhovorku, že sa o to ani nepokúšame. A tak pretrvávame v bezpečí ako mŕtvoly v truhlách ("radšej byť obozretní, ako potom plakať"), držiaci našu rezignáciu pevne v hrsti...ale toto aj tak nedokáže zahnať túto desivú možnosť. A tak pri našom beznádejnom úniku od skutočnej tragédie sveta, si na seba navŕšujeme tiež falošné tragédie, nepotrebné tragédie. 

Tento svet možno nikdy nebude dokonale vyhovovať našim potrebám - ľudia budú vždy zomierať skôr než budú na to pripravení, dokonalé vzťahy skončia v ruinách, dobrodružstvá budú končiť katastrofou a na prekrásne chvíle sa zabudne. Ale čo bolí moje srdce je spôsob akým unikáme týmto nevyhnutným faktom do rúk ešte hroznejším veciam. Može byť pravdou, že každý človek je stratený vo vesmíre, ktorý je k nemu v podstate ľahostajný, kde je navždy uzavretý v desivej samote - ale takto to nemusí byť, že niektorí ľudia hladujú, zatiaľ čo iní to jedlo ničia alebo nechávajú úrodnú pôdu neobrobenú. Nemusí to tak byť, že muži a ženy premárnia svoje životy posluhovaním prázdnej nenásytnosti niekoľkých bohatých mužov, len aby prežili. Nemusí to tak byť, že sa ani neodvážime povedať si, čo skutočne chceme; podeliť sa medzi sebou úprimne, využiť naše talenty a schopnosti, aby sme vytvárali znesiteľnejší a krajší svet. Toto je nepotrebná tragédia, hlúpa tragédia, je to patetické a nezmyselné. Nie je to ani utopické žiadať, aby sme konečne ukončili takéto frašky.

Keby sme tomu len začali veriť, začali to skutočne cítiť, tú možnosť, že sme neprekonateľní a že v tomto svete dokážeme dosiahnuť čo len chceme. Nebolo by vôbec mimo náš dosah napraviť takéto nezmysly. To o čo vás tu prosím nie je vkladanie viery v nemožné, ale aby sme sa odvážili a postavili sa tej desivej možnosť, že naše životy sú skutočne v našich rukách a aby ste podľa toho aj konali: aby sme sa neuspokojili s každým mizerným osudom, ktorým nás ľudstvo zahrnulo, aby sme zatlačili a uvideli, ktoré z tých osudov sme schopní striasť. Nič by nebolo tragickejšie a absurdnejšie, než aby sme žili celý náš život snažiaci sa o raj bez toho, aby sme po ňom vôbec natiahli ruky.

…radšej žiť ako subjekt, než ako objekt histórie – alebo, ešte lepšie žiť nezávisle, než ako subjekt…

zobrazeno 2659x | poslední úprava 27.5.2009