Tajomný svet Terijiánu #01

Slovenský překlad pohádkové knížečky z dílny CrimethInc. Northstar - The secret world of Terijian.

Jedná se o miniaturní knížečku z dílny kolegů z CrimethInc. Northstar, která je benefitem pro ty, kdo uvízli v sítích FBI v rámci operace Backfire. Jednalo se zejména o ALF a ELF aktivisty a aktivistky. Ačkoliv je knížečka poměrně malinká, stojí 90,-. Důvody jsou celkem tři: 1. Kurz české koruny vůči dolaru je velmi nepříznivý; 2. Americké poštovné je obecně drahé; 3. Jak už jsme zmínili kniha je benefiční. Fotky, recenze a podrobné info jak o knize tak i o benefitu najdete na její domovské stránce nebo na tomto MySpace profilu.

Tajomný svet Terijiánu

Magický príbeh o dobrodružstvách v našich vlastných záhradách

Písomné záznami založené na dávnych udalostiach pred mnohými rokmi v zničenom lese za domom mojich rodičov

pre každý zničený les

pre každého elfa, ktorý kladie odpor

Drobec,

Prejdú roky než si prečítaš tento príbeh a ešte dlhšie, kým nájdeš odkaz, ktorý som pre teba do tejto malej knižky prepašoval. V čase, keď ho budeš čítať, svet Terijiánu už pravdepodobne nebude. Zdá sa, že elfovia, ktorí tam žili, sa vytratili. Čakám a čakám, ale oni sa nevracajú. Zdá sa, že elfovia zomierajú spolu s lesmi...

...Ale prezradím ti niečo, čo by som chcel vedieť už dávno: nikto sa nenarodí ako elf; sú tu len tí, ktorí sa rozhodnú konať ako oni.

Možno som to nestihol pochopiť včas, aby som zachránil Terijián. Ale keď budeš dostatočne odvážna dúfať, dostatočne silná konať, potom sa mi možno vskutku podarilo zachrániť Terijián – v tebe.

Svet je tvoj – podeľ sa o neho. Obraňuj ho.

Netrpezlivo čakám, kedy prídeš medzi nás, aby som ťa mohol privítať s otvoreným náručím.

Tvoj, S.

Bol raz jeden chlapec menom Konor. Bol malý, oveľa menší než jeho kamaráti a nevychádzal s nimi veľmi dobre. V skutočnosti sa väčšinou hrával sám.

Konor býval v susedstve, kde ostatné deti boli veľmi malé. Príliš malé nato, aby chodili, a už vôbec nie na to, aby sa s ním mohli hrať. Ale nezačínajte hneď Konora ľutovať – bol so sebou celkom spokojný.

Konorov dom bol postavený na okraji veľkého lesa. V tom lese strávil väčšinu svojho času medzi vstávaním a zaspávaním. Za okrajom ich trávnika chodil malý Konor do lesov a vstupoval tam do sveta fantázie.

Strávil celé hodiny hraním v tomto svete fantázie. Nebolo prekvapujúce, že tam k tebe prehovorilo nejaké zviera. Tiež tam existovali a hrali sa víly a elfovia, a čary tam boli takou bežnou vecou ako teplý letný vánok.

Konor tieto lesy a svet, ktorý v nich existoval, nazýval Terijian. Bol pomenovaný po mýtickom elfovi, o ktorom si Konor myslel, že niekedy býval v lese. Podľa legendy bojoval proti mnohým veľkým beštiám a drakom, ktoré sa pokúšali zničiť jeho les.

Avšak Konor nevedel, že svet Terijiánu skutočne existoval! Tento tajný svet kúziel bol skrytý hneď pri jeho svete fantázie a blízko sveta svetských vecí.

V tomto svete bolo mnoho rôznych tajomstiev. Čary existovali a prechádzali všetkým čo žilo. Víly lietali vzduchom vo dne a v noci ich svetielka tancovali oblohou. A tým najstráženejším tajomstvom boli elfovia, ktorí žili v lese a ochraňovali ho pred zlom.

Tento fantastický svet bol pred Konorom ukrytý. Ale vlastne bol len dovtedy, kým sa v jeden deň začiatkom leta nenasťahovala nová rodina dole ich ulicou. Konor počul, že tam býva malé dievča. Hoci bol nadšený z ďalšieho dieťaťa v jeho veku, bol príliš nesmelý, aby sa predstavil.

V jeden deň otvoril Konor svoje okno a uvidel to malé dievča ako beží dole ulicou. Svoje ruky mala vo vreckách, keď sa vybrala dole po ceste, k jeho dvoru a nakoniec priamo k jeho verande. Malý Konor zatvoril okno predtým než otvoril dvere.

To malé dievča stálo u dverí. Mala na sebe tričko väčšie o dve čísla. Vybrala si jednu ruku z vrecka svojich krátkych nohavíc a povedala, „Ahoj!“ s veľkým úsmevom a jemným kývnutím ruky. „Ja som Moriko. Moja rodina sa tu práve prisťahovala o ulicu vyššie.“

„Ja som Konor,“ povedal, so svojou rukou stále opatrne na kľučke dverí.

„Chceš sa hrať?“ opýtala sa, kývajúc nohou.

„V poriadku.“ Konor schytil svoje topánky a vystúpil na verandu. „Ale musím byť späť pred zotmením.“

„Jasné,“ odpovedala Moriko zatiaľ čo si Konor viazal svoje topánky. „Takže čo tu obyčajne robíš?“

Konor vyskočil na nohy a navrhol, „Mohli by sme ísť do lesov a hrať sa na fantáziu.“

Moriko súhlasila a tí dvaja drobci odcupkali cez Konorov zadný dvor až ku okraju trávnika a potom vkročili do lesa. Lístie šelestilo vo vetre, blokujúc tak uponáhľané zvuky zvyšku sveta.

Tie dve deti sa začali hrať hru fantázie hneď ako vstúpili do lesov. Konor sa stal Astorom, druidom Terijiánu, sprevádzajúci bojovníčku Ilvu k posvätnému háju hlboko v lese.

Ako cestovali lesom, videli dve mladé srnky ako idú po cestičke popri stromoch. Deti sa prestali hrať a pozorovali ich. Jedna srnka si obtrela hlavu o tú druhú predtým než odcupkala hlbšie do lesa. Tá druhá skákala rýchlo za tou prvou a obe sa točili a naháňali po lesoch.

Malá Moriko a Konor sa spolu skrčili, a s úžasom pozorovali tie dve srnky. Potom sa Moriko uprene zadívala na Konora, buchla čelom do jeho hlavy a vbehla rýchlo pomedzi stromy. Konor vyskočil a začal nahánať smejúce sa dievčatko, bežiac cez spletité konáre a preskakujúci spadnuté stromy. Ubiehajúci les sa spomalil, keď sa spolu zacyklili, veselo sa chichotajúci.

Konor chytil Moriko a odbehol na opačnú stranu. Začal naháňačku. Moriko bola oveľa rýchlejšia než Konor a rýchlo ho dobehla. Vystrčila svoje ruky a začali sa pasovať. Obaja sa kotúľali dole kopcom. Výrili lístie zatiaľ čo sa valili dole.

Ležiaci v lístí pri kmeni mladého topoľa, tí dvaja sa dívali cez jeho konáre a pokúšali sa chytať dych. „Všimol si si niekedy, že stromy vyzerajú úplne inak zo spodu?“ Opýtala sa Moriko, keď hľadela smerom hore. Konor sa pozrel hore a nemohol si v tom momente dobre spomenúť, ale bolo to ako keby ešte nikdy predtým nevidel strom.

Ako tam ležal, vážil si pohľad na konáre oproti pozadiu lístia a oblohy. Zrazu malá veverička vystrčila svoju hlavu z konárov nad nimi. To dostalo tie dve deti do záchvatov smiechu. Tá veverička zodvihla svoju hlavu hore ku konáron stromu, a Moriko sa opýtala, „Čo si myslíš, že sa nám pokúša povedať?“

Konor pokrčil plecami, zatiaľ čo sa veverička ponáhľala hore stromom. Moriko vyskočila a uchytila sa jedného zo spodných konárov. Vytiahla sa hore na prvý konár, postavila sa a obzerala sa po ďalšom. Keď sa prehupla na ďalší konár, Konor na ňu zakričal, „Čo to robíš?“

„Poď hore,“ zakričala mu späť Moriko. Potom si stúpila na hrubý konár, aby si pomohla vyjsť na ďalší.

„Nie,“ povedal Konor, postaviac sa. „Lozenie po stromoch je hlúpe.“

Moriko sa trošku zasmiala predtým než vyliezla na konár. Nachvíľu si tam sadla a oddychovala. „Ty sa len bojíš.“

„Nie!“ protestoval Konor. Ale v skutočnosti sa Konor bál výšok. Pre ľudí môže byť niekedy veľmi ťažké priznať si svoj strach, ale ešte ťažšie je postaviť sa mu. Konor zakričal na Moriko, „Len sa mi nechce liezť. Poďme robiť niečo iné.“

„No tak,“ odpovedala Moriko, kým kývala nohami vo vzduchu, „môžeme vyliezť až celkom hore a zbadáme les z hora!“

Bol by to veľmi pekný pohľad, pomyslel si Konor, ale je to príliš nebezpečné. Dokonca predstava o sedení na najnižšom konári mu dávala nepríjemný pocit v žalúdku.    

Moriko sa postavila na konár a prekročila na susedný. Pri prechádzaní sa jej pošmykla jedna noha, čo Konorovi prekrútilo zalúdok. Vytŕčala pomedzi konáre a lístie stromu, a pomaly odkláňala niektoré malé konáriky, keď sa po kúsočkoch posúvala pozdĺž konára.

„Hej Konor!“ kričala dole a vykukovala von zo stromu, „Tamto je hniezdo!“

Konorove oči sledovali jej ukazujúci palec. Prižmurujúci oči kvôli jasnému slnku, všimol si zväzok vetvičiek pri vrcholku borovice, ktorá stála nablízku. V hniezde sedel vták a sledoval svoje okolie.

„Poďme sa na to pozrieť.“

Kĺzajúc dole stromom, Moriko sa dostala na zem dokonca rýchlejšie než vyšla hore na vrchol. Obaja drobci sa ponáhľali ku skupinke borovíc. Moriko sa opýtala, pozerajúc sa hore cez konáre, „Čo si myslíš, aký je to vták?“

Svetlo hnedá hlava vtáka uprene skúmala vrcholky stromov. Zašumel svojím perím, čím odhalil mozaiku čiernej a bielej, a potom zakryl svojím červeným chvostom svoje malé.

Konorovi chvíľu trvalo, než skríkol, „Je to jastrab!“

Moriko začala liezť na konár, „Poďme sa k nej prihovoriť.“

„Nie, veď ju nechceš odplašiť.“ Konor ju zachytil. „Musíme sa s ňou najprv spriateliť.“

„Dobrý nápad.“

Konor obdivoval tú prekrásnu bytosť, keď povedal, „Chcel by som jedno z jej pierok.“

„Vypýtaj si ho,“ povedala mu Moriko.

Konor sa pozrel hore na jastraba a zakričal, „Pani Jastrabová!“

„Hej!“ Moriko sa pýtala Konora. „Ako vieš, že je vydatá?“

„Vlastne áno.“ Začal znovu: „Slečna Jastrabová? Nevadilo by vám, keby ste mi darovali jedno z vaších pier?“

Jastrab sa pozrel dole k nemu, ale hneď obrátil svoje oči znovu smerom k lesu. Maličké jastraby sa pokúšali vykuknúť spod maminých pierok. Konorovi sa zdali len ako maličké chumáče.

„Hovorí, že si ho musíš zaslúžiť,“ vyhlásila Moriko so smiechom.

„Zaslúžiť si ho?“ Pomyslel si Konor. Niektorí ľudia obdivujú zvieratá tak, že ich zabijú a zavesia si ich na stenu alebo ich nosia ako oblečenie. Toto sa Konorovi zdalo ako hlúpa myšlienka. „Ako si môžem zaslúžiť pierko?“ opýtal sa.

Jastrab roztiahol svoje krídla a preletel okolo stromov nad rúbanisko. Tí dvaja podišli kúsok dopredu a pozerali sa na tú bytosť ako lieta. Zniesol sa dole nad údolie, ktoré leží medzi dvomi stranami lesa. Zapišťal predtým než prudko vzlietol nad lesy blízko konca údolia. Ešte zopár krát preletel ponad stromy a potom ten jastrab zvolal, „KEEeer!“

Moriko sa pozrela na Konora. „Povedala, že ak si chceš zaslúžiť svoje pierko, musíme zachrániť les.“

„Pred čím?“ Konor bol zmätený. Les predtým nebol v žiadnom skutočnom nebezpečenstve.

Moriko vykukla ponad čistinku. „Nie som si istá, ale myslím si, že to môže byť tam.“ Zodvihla svoj prst ukazujúc tam, kde krúžil jastrab. Hluk dunel spoza stromov, a chuchvalce čierneho dymu sa vznášali nad lesným závojom.

„No tak Astor. Poďme.“

Konor a Moriko prechádzali údolím. Tráva okolo nich bola skoro dvakrát vyššia než oni. Trepotala sa a vlnila, kým vietor fúkal pomedzi lesy. Šuchotanie tisícov lístí naplnilo ovzdušie.

Tí dvaja drobci nasledovali chuchvalce čierneho dymu, ktorý sa zdržiaval vo vzduchu. Kým stihli vstúpiť do druhej časti lesa, dym sa im stratil z pohľadu kvôli korunám stromov. Namiesto toho nasledovali vrčanie, ktoré prichádzalo z hĺbky lesa.

Šplhajúci sa na strmý kopec, tí dvaja dobrodruhovia dorazili na okraj rúbaniska. Konor nikdy predtým nevidel tento holorub. Na zemi nebol žiaden život. Neboli tam žiadne kvety, dokonca ani tráva. Namiesto toho tam bola len hlina a rozryté blato.

Prastaré stromy ležai na bokoch, nahé a obnažené od konárov. Obrovské spletité korene boli uťaté od svojich pňov, ktoré ešte stále zovierajli vyrvanú pôdu. Kde raz stáli mladé stromy, teraz boli len prasknuté a polámané kmene.

Konor spadol do obrovských koľají, ktoré pretínali pôdu. Jeho kolená sa ponorili do blata, zatiaľ čo kľačal pred zomierajúcim stromom. Malý Konor si nemohol pomôcť, keď sa mu oči zaplnili slzami. A hoci si niekto myslí, že je hrozné pre chlapcov plakať, predovšetkým pred dievčatami, Konor nechal svoje slzy padať. Stekali mu po nose a padali, aby navlhčili zem.

Moriko sa pozrela ponad pás vyprahnutej zeme a sadla si na svoje nohy. Objala Konora svojimi rukami a pevne ho držala. Konor chvíľu plakal v jej náručí. Nakoniec sa postavil na nohy.

Moriko nepozerala na jeho slzavé oči, aby si mohla utrieť svoje. Tí dvaja sa pozreli hore na kopec. Veľká žltá mašina stála na konci cesty polámaných stromov a roztrhanej zeme.

„Pred týmto musíme zachrániť tento les,“ vyhlásila Moriko, zatiaľ čo vytrvalo hľadela na ten stroj. „Toto ničí les.“

Ten strom vyzeral ako zafúľaný žltý drak monštróznych rozmerov. Iba jeho pásy boli také široké ako Konorove roztiahnuté ruky, a kolesá museli byť dvakrát vyššie než on. Vpredu mašiny boli masívne drapáky a bzučiace píly, ktoré režú ako rozzúrené zuby.

„Ako to máme zastaviť?“ Konor skľúčene koktal.

Moriko ticho sedela pozerajúc na zlomené stromy. „Neviem.“

„Možno nám pomôžu elfovia?“ Konor nahlas uvažoval s malým zábleskom nádeje v jeho očiach.

„Elfovia?“ opýtala sa zvedavo Moriko.

„Hej, elfovia!“ odvetil Konor, pozerajúc sa na Moriko jasnými očami. „Elfovia žijú v lesoch a chránia ich. Lesy ako sú tieto.“

„Áno, ja verím v elfov,“ uistila ho Moriko. „Ale skutočne si myslíš, že žijú v tomto lese?“

„Jasné. Elfovia žijú vo všetkých lesoch. Odídu jedine vtedy, keď už nedokážu chrániť les. Vtedy lesy umierajú.“

„Čo navrhuješ? Ako sa ozveme týmto elfom?“ Moriko sa opýtala nedôverčivo.

„Nie som si istý,“ odpovedal Konor, „Ale myslím si, že sa objavia, keď ich les bude potrebovať.“ Konor si všimol zotmievajúcu sa oblohu. Slnko sa už ponorilo za horizont a jeho svetlo pomaly slablo. „Už sa stmieva. Asi už budem musieť ísť domov.“

Moriko sa pozrela na oblohu a potom späť na tú mašinu. „Musíme sa vrátiť späť.“

„Prídeme zajtra,“ povedal Konor a začal kráčať naspäť do lesa, „ale musím ísť domov, ináč budem mať veľké problémy.“

Moriko si ťažko vzdychla, otočila sa a bežala za Konorom. Obaja sa ponáhľali domov popri stmievajúcej sa oblohe. Keď vstúpili na Konorov dvor, rozdelili sa. Konor sa vplazil do domu akurát keď bola na stole večera.

„Konor!“ Jeho mama sa pozrela na jeho zablatené topánky a špinavé šaty. „Umy sa a prezleč! Večera je hotová.“

Konor odkopol svoje topánky, ponáhľal sa hore schodmi a prezliekol sa. Potom čo si umyl ruky, konečne si sadol za stôl. Konor zostal ticho, kým jedol. Jeho mama na neho uprela zrak a pozerala sa ako ten malý chlapec šprtá do jedla, vzdychá a zobe zmätené kúsky.

„Si veľmi ticho Konor.“

Malý chlapec pokrčil plecami, keď sa pozeral na svoj tanier.

„Nie je niečo v poriadku?“

Opierajúc si tvár o svoju ruku, Konor odvetil, „Prečo je les ničený?“

„Ničený?“ Pýtala sa prekvapene jeho mama.

„V lesoch bola veľká žltá mašina, ktorá zrezala mnoho stromov.“

„On nie je ničený, Konor. Čistia priestor pre novú cestu, aby sa viac ľudí mohlo presťahovať do nášho susedstva. Stavím sa, že v jednom z tých domov bude ďalšie dieťa v tvojom veku a budeš mať nového kamaráta.“

Konor o tom porozmýšľal. Páčila sa mu myšlienka, že bude mať okolo seba viac detí v jeho veku, lenže práve sa tu prisťahovala Moriko. Okrem toho mal radšej ten les.

„Ale čo bude s lesom? Nemôžu sa ľudia presťahovať niekde inde?“

„Nuž, pozri sa Konor, oni tiež budú viesť elektrické stĺpy. Nebudeme mať len lacnejšiu elektrinu, ale budeme môcť získať aj viac kanálov v televízii.“

Konor o tom znovu popremýšľal. Páčila sa mu myšlienka, že budú chytať viac kanálov v televízii, ale on ju už vlastne až tak často nepozerá. Okrem toho mal radšej ten les.

„Ale mami, čo bude so zvieratami v tom lese?“

„Vieš Konor, oni tam plánujú postaviť aj ihrisko. Namiesto hrania sa v lesoch, budeš sa môcť hrať na šmýkalkách a hojdačkách.“

Konor o tom porozmýšľal tiež. Páči sa mu hrať sa na šmýkalkách a hojdačkách, ale nikdy to nebola väčšia zábava ako skúmanie a dobrodružstvá v lesoch. Nakoniec, Konor prišiel k záveru, že les má radšej.

Tak ako väčšina matiek, aj Konorova mama sa o neho bála. Vedela, že by mohlo byť pre neho nebezpečné pohybovať sa blízko staveniska. Čo keby na neho spadol zrezaný strom, alebo niečo horšie? Zakázala Konorovi priblížiť sa k stavenisku.

„Konor, želám si, aby si nešiel k stavenisku ani k tým mašinám. Je to nebezpečné a môže sa ti niečo stať. Sľúb mi, že sa tam nepriblížiš.“

Konor myslel na jastraba a svoje dobrodružstvo, pri ktorom si chcel zaslúžiť jeho pierko, lenže jeho mama mu povedala, aby tam nešiel. Takže, potichu, súhlasil, „Sľubujem, že tam nepôjdem.“

Potom čo dovečeral a poumýval svoj tanier, Konor strávil zvyšok svojho času medzi večerou a časom ísť do postele uvažovaním o situácii v lesoch. Keď ho mama poslala do postele, ešte stále bol zmätený.

Umyl si zuby, prezliekol sa do pyžamy, dokonca sa celý prikryl, lenže Konor bol stále nepokojný. Ležal v posteli premýšľajúc, čo sa mu zdalo ako celá večnosť. Nepáčilo sa mu, že jeho lesy sú ničené, ale nevedel čo by mohol urobiť.

Nemôžem s tým nič urobiť. Pre takého malého chalana ako som ja, je to príliš veľká situácia.

Hneď ako mu prišla na um táto myšlienka, začul ťukanie na okno, ktoré bolo na druhej strane jeho izby. Vyšiel z postele akurát keď začul druhé ťuknutie. Pomaly sa plazil k oknu a keď šiel vykuknúť von, ďalšie ťuknuite ho postavilo na nohy.

Znovu vykukol von. Na jeho trávniku na neho kývala malá Moriko, držiac v ruke plno malých kamienkov. Konor otvoril svoje okno, a ona sa plazila po trávniku.    

„Čo tu robíš?“ Dožadoval sa odpovede Konor. „Je neskoro v noci.“

„Poďme von do lesov,“ povedala Moriko nezbedným úsmevom.

„Čo?“ Povedal šokovaný Konor. „Je polnoc, nemôžem ísť von. Plus, povedal som svojej mame, že tam už nepôjdem. Určite by som zato mal problémy.“

„Jedine, keď nás prichytia.“ Moriko zatiahla za jeho ruku s úsmevom. „Poďme! Zachvíľu budeme späť.“

„Moriko, nie!“

Položiac ruky na svoje boky, Moriko ho vyzývala. „Čo sa bojíš?“

„Nie.“ Zastavil sa Konor. Ale keď nevedel prísť na žiadnu výhovorku, porazený odpovedal, „Idem sa prezliecť.“

„Ponáhľaj sa!“ Moriko zašepkala s chichotom.

Konor si obliekol svoju čiernu bundu a zaviazal svoje topánky. Potom sa vykradol von oknom. Tí dvaja sa plazili dvorom až do lesov. Koruny stromov plné lístia skrývali les pred jasným svetlom mesiaca, zanechávajúc tak svet zahalený v tme.

Práve teraz sa Konor ani tak nebál tej tmy. Bál sa vždy v tme svojej vlastnej izby, ale bolo to ako keby prehodený plášť nad dôverným okolím. Ale keď si on aj Moriko razili svoju cestu cez lesy, pocítil úplne iný pocit. Ani to nebolo o strachu z tmy, ale viac o strachu čo by sa v tej tme mohlo skrývať. Malý Konor si nevedel pomôcť a cítil akokeby ho niečo sledovalo.

Konor šepotal do noci, „A čo tu vlastne robíme?“

„Chcela som sa na tú mašinu pozrieť zblízka.“

Počujúc echo praskajúcich vetvičiek, Konor zajakal, „Nemohli by sme to robiť, keď bude vonku svietiť svetlo?“

„Samozrejme, že nie,“ povedala Moriko k veci, „vtedy sú tu robotníci.“

Tí dvaja drobci sa dotrmácali k stavenisku. Keď prechádzali údolím, mesiac poskytoval dostatok svetla, až sa mohlo zdať, že je deň.

Keď sa pohybovali pomedzi chvejúce sa trstiny, Konor zašeptal, „Počula si to?“

Moriko sa zastavila. Tráva okolo nej sa kolísala vo vánku, ktorý bol pre letnú noc dosť studený. „Počula čo?“

„Myslel som si, že som počul šepotanie.“

Obaja stáli nehybne, kým sa tráva okolo nich sa hojdala a kývala vo vetre. „Konor, je to len vietor.“

„Počul som hlasy,“ obhajoval sa Konor, „prísahám.“

Moriko pozorne prezerala cez trávu, zatiaľ čo sa blížili na okraj údolia. Pomaly zodvihla svoju ruku, a cez kývajúcu sa trávu rozoznal Konor v stromoch obrysy vlka. Najprv tam bol jeden, potom tam bol ďalší, a potom sa pomaly z lesa objavila celá svorka.

Moriko vyšla z trávy a pomaly cupkala dopredu. Ale zrazu zastavila, keď jeden z vlkov spozornel a zdvihol svoju hlavu smerom k tým dvom deťom. Moriko sa pozerala do očí tej bytosti predtým, než odvrátila svoje vlastné oči. Vlk urobil krok dopredu, potom ďalší. Moriko šla ďalej, ale veľmi pomaly. Ale vlk sa zľakol a utekal pomedzi stromy. Svorka sa otočila a bežala s ním, keď on vyrazil do lesa.

Konor si vydýchol a tí dvaja začali postupovať ku kopcu. Svetlo mesiaca osvetľovalo holú pustatinu, ktorú tá mašina vytvorila. Keď sa tí dvaja drobci približovali k rúbanisku, začali pozorovať v lese nejaký pohyb.

Najprv to vyzeralo ako keby ich prefúkol jasný vietor, a zdalo sa, že zvieratá sú okolo nich roztrúsené v lesoch. Lístie šumelo a spadnuté vetvičky praskali, keď tie postavy prechádzali okolo nich. Moriko a Konor si čupli k zemi.

Prebudenie lesa prerušilo ticho noci.

Hýbali sa tie stromy a bol ten les živý? Ale tak ako rýchlo k nim prišiel ten zvuk, tak rýchlo aj zmizol. Les sa upokojil a tajomné ticho sa plazilo po rúbanisku, ako pokoj pred búrkou.

Konor a Moriko sa doplazili k okraju staveniska, skrčení pri spadnutom strome. Ich maličké oči vyštartovali po sureálnej krajine pustej zeme a rozorvaných koreňov. Sediaca v strede opusteného lesíka bola tá žltá obluda, spiaca pod svetlom mesiaca.

Práve keď sa Moriko chcela opýtať na ten zvuk, uvideli päť tmavých postáv na okraji rúbaniska. Vynorili sa zo stromov úplne v čiernom ako keby so sebou nosili tmu lesa. Tie postavy sa okamžite rozptýlili po celom holom rúbanisku.

„Myslíš si, že strážia tú mašinu?“ Spýtala sa Moriko šepkajúc Konorovi do uška. „Možno vedia, že sme tu.“

Jedna z postáv stála blízko hranice lesa upierajúc svoj zrak na rúbanisko. Ďalšie dve sa pohybovali po stavenisku a zbierali motorové píly, ktoré tam boli roztrúsené. Ďalšia bežala k tej mašine a prekĺzla sa medzi jej masívne koľaje. Posledná nechala nejakú tašku pri boku mašiny.

Tí dvaja drobci ticho pozerali, zatiaľ čo prebiehal ten orchester pohybu. Nevedeli čo robia tí dvaja s tým náradím a nemohli vidieť čo robí ten jeden pod tou mašinou, ale videli ako ďalší s tou taškou trepal hlasito sprejom.

Popri skupinovom rachote slúžilo syčanie plechovky, ktorú popri mašine viedla posledná postava, ako pozadie. Tí dvaja drobci zízali v pomykove, keď tá postava nasprejovala veľkými červenými písmenami:

ELF

Úsmev sa objavil na tváričkách tých malých drobcov a v návale vzrušenia obaja zvolali, hlasom asi príliš silným kvôli okolnostiam, „Sú to elfovia!“

 Posledná slabika sa ozývala po celom rúbanisku aj cez lesy. Ako keby tí dvaja prepli vypínačom, elfovia sa okamžite zastavili. Tá, ktorá dávala pozor na skupinu, rýchlo privolávala ostatných do lesa. Postavy schopili svoje náradie a roztrúsili sa do tmavého lesa.

Moriko a Konor vyskočili zo svojho úkrytu a na rúbanisko, volajúc, „Nie! Počkajte!“

Ale tie postavy odišli cestičkou šumejúcich listov a praskajúcich vetvičiek. Tí dvaja stáli zmätení v strede staveniska.

II.

Na ďalší deň sa tí dvaja predierali lesom, aby si šli pozrieť stavenisko. Tá veľká žltá mašina sa už pohybovala po rúbanisku v čase, keď dorazili. Pracovníkom trvalo pol dňa, aby upratali po minulej noci. Polovica motorových píl bola nefunkčná, ale mašina rachotila ďalej po dôkladnej prehliadke. Tí dvaja odišli od staveniska, ich nohy plné sklamania.

„Čo budeme teraz robiť?“ Pýtal sa Konor, keď kopal do kamienkov. „Odplašili sme elfov, jedinú nádej pre záchranu lesa.“

Moriko sa zastavila, aby si sadla na padnutý strom. Jedna strana stromu bola spálená; asi do neho udrel blesk. „Ak elfovia odišli, my teraz musíme byť elfmi a zachrániť les.“

Na chvíľu Moriko smútila za tým veľkým stromom, ktorý spadol a zhorel. Ale všade okolo jeho koreňov sa z popola stromu pokúšali rásť malé rastlinky a kvety. Všetky tie malé rastlinky sa ťahali za svetlom, ktoré svietilo cez nový otvor medzi korunami stromov.

Ten strom, na ktorom sedela Moriko, bol raz mohutným stromom. Jeho konáre siahali ponad vrchol lesa, čím blokovali slnečné svetlo pred jeho bratmi a sestrami a všetkými tými malými rastlinkami pod ním.

Matka príroda mala svoj spôsob ako odstrániť to čo „ničilo“, či už ohňom alebo bleskom. Moriko prechádzala prstami po zložitých vzoroch spáleného dreva, obdivujúc ničivú krásu Prírody. Ako sa pozerala na kvitnúce kvety, divila sa aká je to ničivá krása.

Konor sedel na spadnutom strome vedľa Moriko. „Skutočne si myslíš, že dokážeme zastaviť tú mašinu?“

„Nie som si istá, Konor.“ Moriko si čistila prsty od čierného popola a uhlia. „Ale nestojí to zato pokúsiť sa o to?“

Kým Moriko zbierala popol a sadzu zo spadnutého stromu a odkladala ju do svojej kapsičky, Konor si obzeral spadnutý strom. „Myslíš si, že by sme mohli naskladať nejaké stromy pred tú mašinu?“

Moriko sa usmiala a vykríkla, „To je výborný nápad! So všetkými tými stromami pred ňou sa nebude môcť hýbať.“

Deti boli viac a viac vzrušenejší, keď sa rozprávali o svojich plánoch. Šli by nájsť najväčšie stromy, ktoré ten stroj zrezal, a urobili by takú veľkú kopu ako je tá mašina, aby nebola schopná sa ďalej pohybovať.

Konor prerušil ich plánovanie, aby sa opýtal, „Takže kedy chceš, aby sme to urobili?“

Zo strany Moriko nebolo žiadne zaváhanie: „Dnes!“

Tí dvaja drobci zakončili posledné detaily svojho plánu a bežali späť domov. Zdalo sa to byť celú večnosť, kým príde noc. A keď Konor šiel do postele, bol nepokojný a nervózne čakal, kým zaspia jeho rodičia.

Konor netrpezlivo prečkával noc. Už si myslel, že vyjde slnko, keď Moriko zaklopala na jeho okno. Vyplazil sa von z postele a vykukol z okna, aby videl tisíce hviezd ako tancujú po oblohe.

„Si na to pripravený?“ opýtala sa Moriko. Konor nevedel vytušiť, či Morikin hlas bol napätý zo vzrušenia alebo strachu.

Tí dvaja prechádzali lesmi, zatiaľ čo si potichu šepkali svoj plán dokola. Celý ponorení v plánovaní, Konor si ani nevšimol temné okolie. Keď nakoniec začal vnímať tmu, cez ktorú prechádzali, pozrel sa hore na hviezdy. Som príliš zamilovaný do hviezd, aby som sa bál tmy, pomyslel si Konor.

Keď tí dvaja dorazili na stavenisko, stihli si prejsť svoj plán aj šesťdesiat šesť krát. Pozreli sa za mašinu a uvideli niekoľko zrezaných stromov, ktoré robotníci nestihli odstárniť.

Postavili sa jeden na každý koniec stromu, objali kôru svojimi malými rukami a začali naraz dvíhať. Dvíhali a napínali a napínali a dvíhali, ale ten strom bol pre nich príliš ťažký.

Odhodlaný nevzdať sa, hľadali nejaký menší. Objali ďalší strom a znovu sa ho snažili zodvihnúť, ale ledva ho zvládli nadvihnúť, hneď im spadol späť na zem.

„Toto nefunguje,“ povedal Konor, keď sa im ani na tretí krát nepodarilo pohnúť žiadnym storomom. „Musíme skúsiť niečo iné.“

Tí dvaja našli kopu stromov, ktoré boli porezané na menšie kúsky. Hoci tie kúsky boli asi také veľké ako sám Konor, boli veľmi ťažké. Ale keď obaja začali zdvíhať všetkou svojou silou, podarilo sa im nakoniec presunúť brvno do cesty tej mašiny.

Skolabovali na zem a ťažko vydychovali. Moriko sa pozrela na Konora. Medzi lapaním dychu povedala, „Toto nám... bude chvíľu... trvať.“ Konor reagoval prikývnutím a ťažkým vydýchnutím.

Drobci pokračovali s prenášaním brvien pred tú mašinu. Od všetkého toho dvíhania začali Konora bolieť ruky aj chrbát. Ale tá kopa, ktorú robili, ešte nebola dosť veľká, takže napriek bolesti, obaja pokračovali.

Nakoniec, keď už nevládali dvíhať, vzdali to. Kopa, ktorú urobili, nebola taká veľká ako tá mašina, dokonca ani nie ako malý Konor. Obaja zakončili kopu tým, že na ňu nazbierali spadnuté konáre. Pokračovali až kým nezačali spievať ranné vtáčiky vychádzajúcemu slnku.

Tí dvaja sa pozerali na kopu a usmievali sa na svoju prácu. Vyzeralo to, že to možno zastaví ten stroj, a súdiac podľa Konorových bolestivých rúk, určite to tak bolo aj cítiť.

„Radšej sa poponáhľajme domov, než sa zobudia naši rodičia,“ povedala Moriko, keď načúvala vtáčikom. Nahodila úsmev a pokračovala; „Vrátime sa a oslávime naše víťazstvo neskôr.“

Tí dvaja drobci sa motali späť cez les, vyliezli svojimi oknami a skolabovali do svojich postelí. Konor okamžite zaspal so svojimi rukami rozvalenými na plachte.

Nasledujúce ráno sa obaja stretli vonku. Zývali, hoci sa už blížilo k obedu, a pretierali si svoje zaspaté oči. Deti zaspato prichádzali k stavenisku. Ich telá a ich svaly boleli s každým pohybom. Kým Konor zýval, všetko o čom dokázal rozmýšľať bolo vrátiť sa do postele.

Deti našli jeden strom, za ktorý sa mohli skryť blízko pracoviska. Vystrčili svoje malé hlavičky von a videli mužov ako postávajú pri kope brvien. Niektorí muži sa škrabali za hlavu, keď sa pozerali na kopu. Niektorí ďalší muži začali zodvihovať tie kusy dreva a dávali ich nabok.

Len niekoľko mužov zvládlo odstrániť všetku tú prácu, ktorá trvala Konorovi a Moriko celú noc. Bola to len otázka času, kým mašina začala znovu pracovať a muži naštartovať svoje motorové píly. A s viac než polovicou dňa práce pred nimi, začali muži v oranžovom rúbať stromy.

Tie dve deti sedeli s nedôverou a otvorenými ústami. Ale namiesto odradenia a zúfalstva, vrátili sa obaja k plánovaniu.

„Mohli by sme skúsiť hádzať do nej kamene. Možno sa pokazí.“ Malý Konor pokrčil plecami nad vlastnými návrhmi.

Pozorovali ako skupiny mužov v oranžovom orezávali konáre stromu. Mašina bola hneď za nimi. Schytila ho svojimi obrovskými klepetami a veľké píly ryčali, keď prenikali cez strom.

„Myslíš si, že kamene to dokážu?“ spýtala sa Moriko.

„Neviem.“ Konor videl ako mašina zodvihla strom a položila ho na kopu ďalších stromov. Zdalo sa, že niečo také veľké nemôže byť zastavené. „Ale za pokus nič nedáme.“

Tie dve deti zostali pri stavenisku celý deň. Pozorovali pracovníkov ako napredujú cez les; hoci šli pomalšie než obyčajne, aj tak toho dokázali vyčistiť celkom dosť.

Keď zapískala píšťalka a pracovníci odišli, blížil sa západ slnka. Konor a Moriko sa ponáhľali lesmi domov. Obaja zjedli svoju večeru a pripravovali sa ísť do postele. Keď si boli istí, že každý doma spí, vyliezli von oknom a uháňali po lese. Po ceste nazbierali toľko kameňov, koľko dokázali nájsť, nesúc ich vo svojich tričkách.

Keď prišli na stavenisko, každý z nich namieril a začal hádzať kamene do predného skla. Stálo ho to viacero pokusov, kým Konor trafil sklo s hlasným buchotom.

Obaja pokračovali, hádzajúc kamene silnejšie a silnejšie. Skúšali hádzať z rôznych vzdialeností, zblízka aj zďaleka. Skúšali ich hádzať z rôznych uhlov a zo strany. Ale vždy, keď kamene dorazili na sklo, ozýval sa len tupý zvuk.

Ale iba dovtedy, kým Moriko nezodvihla hrozný kameň, neotesaný a drsný. Hodila ho priamo na stred okna a jej úsilie bolo odmenené hlasným praskom.

Obaja vyskočili a tešili sa z praskliny, ktorú privodili prednému sklu. Oslavovali hádzaním ďalších kameňov. Niekoľko ďalších hodených kameňov spôsobilo rozšírenie praskliny na okne. A keď sa hádzalo viac kameňov, prichádzali ďalšie! Tie dve deti hádzali kamene, kým im nezmizla ich kôpka; tak začali zbierať kamene zo zeme.

Netrvalo dlho kým ich nezačali bolieť ruky, preto sa zastavili a pozerali sa na okno. Prasklina sa rozšírila od vrchu až po spodok skla. V bielom svetle mesiaca to vyzeralo ako blesk počas búrky.

Unavení a hrdí na svoju prácu, obe deti sa vrátili cez lesy a trávniky domov. Vytiahli sa hore cez svoje okná, a skolabovali do postele. Trvalo im len sekundy, kým ich uniesol spánok.

Nasledujúce ráno sa Konor zobudil skoro, tak skoro, že jeho mama bola ešte v kuchyni a robila si raňajky. Potajomky sa votrel dnu a pribehol k stolu. „Si hore skoro,“ komentovala zvedavo, kým mu pripravovala misku cereálií.

Malý chlapec zjedol svoje cereálie v tichosti. „Vyzeráš hrozne unavený,“ pokračovala. „Prečo nejdeš späť do postele?“

„Budem v poriadku,“ povedal malý Konor, keď si pretieral oči. Vždy sa mu páčilo neskoro zaspávať a skoro vstávať, a najlepšie to bolo vtedy, keď na to mal dobrý dôvod. „Ochvíľu sa pôjdem spýtať Moriko, či sa nechce ísť hrať.“

„Často si sa hral v lesoch. Dúfam, že si nešiel blízko k stavenisku?“ Opýtala sa ho mama.

„Iba zopár krát,“ odpovedal pravdivo Konor. „Každý deň veľmi napredujú.“

„Nuž, už tam viac nechoď. Mali tam veľa problémov, a určite tam nepotrebujú žiadne deti, ktoré by im robili ťažkosti.“

„Budeme sa snažiť im nezavadzať,“ povedal malý Konor s nezbedným malým úsmevom.    

Konor dojedol svoje raňajky a umyl za sebou riad. Potom sa behom vybral von za Moriko. Len čo stihol vyjsť z domu, ona už sedela na jeho verande.

„Pôjdeme sa tam teraz pozrieť?“ opýtala sa znepokojene Moriko.

Konor súhlasil. „Ale musíme si dať pozor, aby nás nevideli.“

Obaja sa ponáhľali cez les, preskakujúc cez spadnuté a ohnuté stromy. Boli naplnený vzrušením a malou dávkou nervozity. Spomalili, keď sa približovali k pustému rúbanisku, a pomaly sa plazili k nemu.

Tí dvaja drobci si museli držať pusy, aby sa stránili smiechu, keď muži v oranžovom pľuli a nadávali. Sklo žltej mašiny bolo úplne prasknuté. Vyzeralo to horšie cez deň ako minulú noc.

Pracovníci na stavenisku sa pokúšali dať okno do poriadku. Ich pokusy odstrániť sklo zlyhali, čo vyprovokovalo plné dúšky smiechu u detí. Muži sa vzdali a namiesto toho odstránili pánty na dverách. Netrvalo dlho, kým prišlo nové okno. A hoci im to zabralo polovicu dňa, mašina znovu naštartovala a vyzerala ako nová.

Vzrušenie detí sa premenilo na zúfalstvo, keď tá mašina začala znovu prechádzať lesom, čistiac cestu mužom s motorovými pílami.

„Musíme niečo vymyslieť,“ žiadala malá Moriko.

Tie dve deti sedeli na okraji staveniska väčšinu dňa, hútajúc ako by mohli zastaviť tú mašinu. Slnko spravilo svoju polovičnú cestu po oblohe a pracovníci si konečne zobrali prestávku na obed. Konor to skoro vzdal, keď zrazu uvidel dve veveričky ako pobehujú v húštine lesa.

Veveričky s plnými ústami žaluďov prehľadávali stavenisko z jednej strany, kým vyštartovali na tú druhú. Ponáhľali sa blatiskými koľajami, ktoré zanechala za sebou tá mašina, a potom vyliezli na jej masívne kolesá. Pracovali rýchlo, keď uskladňovali svoje orechy v otvoroch mašiny.

Konor nad tým premýšľal, keď sa pozeral na veveričky ako  vyrazili späť do lesa. „Čo si myslíš, že robili elfovia pod tou mašinou?“

Moriko prekrútila očami. „Určite sa ju pokúšali zastaviť.“

„Hej, ja viem.“ Konor sa hral so svojimi vlasmi. „Ale myslíš si, že práve tam by sme ju mohli zabiť?“

Moriko nachvíľu len ticho stála. „Samozrejme!“ Jej oči sa rozžiarili. „Brucho je najslabším miestom draka. Stavím sa, že je to rovnako aj s tou mašinou!“

„Čo keby sme ju rozbili kameňmi a skalami?“ Konor ukázal na dvere s rozbitým sklom, ktoré ležali opustené na stavenisku. „Videla si čo dokážu urobiť so sklom. Čo keby sme ich napchali dovnútra tej mašiny?“

Moriko si slabo vydýchla a usmiala sa, keď sa pozrela na tichú mašinu. „Urobíme to dnes večer.“

V ten večer malého Konora boleli oči a jeho telo bolo unavené. Napriek tomu jeho nadšenie rástlo ako čakal, kým zapadne slnko a  vyjde mesiac a hviezdy.

Neskôr v noci sa obaja vytratili zo svojich postelí, potajomky vyšli von svojimi oknami a bežali lesom rovnako ako po minulé noci. Približovali sa k stavenisku cez hustý les. Obnažený kus zeme sa rozprestieral po lese, ešte ďalej než si malý Konor všimol. „Ak budú pokračovať v rúbaní, pôjdu priamo cez les.“

Moriko sa usmiala a zodvihla kameň. „Neboj sa. My ich zastavíme.“

Tí dvaja išli okolo mašiny po špičkách, obzerajúci si ju z rôznych uhlov. Zatial čo Moriko vkĺzla pod mašinu, Konor pozbieral kamene a skaly, ktoré sa povaľovali po stavenisku. Vedľa Morikiných nôh, ktoré trčali spod mašiny, urobil malú kôpku. Potom si urobil kôpku aj pre seba a vplazil sa pod mašinu z druhej strany.

Pod tou mašinou bola veľká tma; malý Konor ju musel zospodu ohmatať. Jeho ruky sa kĺzali po studenom a mastnom železe, až kým neboli celé od lepkavej špiny. Hľadajúc hocičo, čo sa pohybovalo alebo dalo otvoriť, začal vrážať kamene do koliesok a konáre do pohyblivých častí.

Netrvalo dlho a obaja využili svoje kôpky. Vyliezli von a hľadali predmety, ktoré im unikli. Konor našiel niekoľko kameňov a napchal ich medzi kolesá tej mašiny.

Moriko našla pri prezeraní mašiny uzáver, ktorý nebol uzatvorený. Ovoňala otvor. „Fúúj!“ Povedala popri kašlaní. „Smrdí to ako čerpacia stanica.“

Zobrala plné dlane špiny a nasypala ich do diery. Konor si nabral plnú dlaň okrúhliakov a hodil ich do otvoru. „Dokonca aj tie najmenšie dokážu zastaviť draka.“

Tí dvaja pracovali celú noc, až kým ich očné viečka neboli príliš ťažké a kým už viac nemohli nájsť žiadne kamene na stavenisku. Nasledujúce ráno sa Konor zobudil so žiariacim úsmevom na tvári. Keď sa vykotúľal z postele, počul ťukanie na jeho okno. Prešiel k oknu a uvidel Moriko, ktorá na neho pozerala z trávnika s rovnakým úsmevom aký mal on.

Vynechal raňajky a hneď vybehol von z dverí. Zistil, že nie je jednoduché bežať a zároveň sa obúvať! Stretol sa s Moriko vedľa domu a obaja sa ponáhľali do lesov, ešte stále bez jeho zaviazaných šnúrok.

Moriko bola niekoľko krokov pred ním a Konor sa usiloval, aby mu neušla. Ako bežal cez les a vietor mu prefukoval vlasy, cítil sa divoký a slobodný. Cítil sa ako vlk.

Slnko ešte len vykukovalo ponad vrcholky stromov, keď oni prechádzali údolím. Keď dorazili k okraju staveniska, obaja sa zložili, chytajúc dych. Čakali tam ticho, skrytí za malým kríkom. Netrvalo dlho, kým začali prichádzať muži v oranžovom. Malí drobci znepokojene čakali na porážku draka.

Jeden muž otvoril sklenené dvere na tom stroji a posadil sa. Otočil kľúčami motora a s hlasným zadrhávaním naštartoval motor. Tento zvuk rýchlo nasledovali ďalšie praskajúce zvuky.

Ten muž sa zamračil, keď stláčal plyn. Mašina skuvíňala a škrípala, keď sa po krokoch hýbala. Zastavila hlasným krachom motora. Kúdoly tmavého dymu vychádzali z výfuku a potom aj z predu mašiny. Netrvalo dlho, kým čierny dym nezaplnil celé stavenisko.

Veľké úškrny naplnili tváre tých dvoch malých detí. Muži v oranžovom sa zoskupili pri mašine. Pásy boli vyzuté z kolies a mašina chŕlila viac dymu ako keby horela. Muži pľuli a nadávali presne ako predtým.

Deti čakali, kým na stavenisko vošlo nákladné auto. Celá skupina chlapov tlačila mašinu a tá sa aj tak nechcela ani pohnúť. Deti si museli zatvárať ústa rukami, aby zastavili chichotanie, keď muži spadli do blata.

Prešlo pol dňa, kým muži zodvihli mašinu nad zem. Na obed už mali opravené pásy, a mašina bola späť na kolesách, ale ešte stále sa zdalo, že nie je žiadna nádej dokopať tú mašinu, aby naštartovala.

Partia sa musela riadne namáhať, aby dostali mašinu na príves. Tlačili a ťahali, ale nemohli pohnúť so strojom o viac než zopár centimetrov. Jeden z mužov dostal nápad, že by mohli priviazať mašinu o náklaďák. Priviazali ju o reťaze a náklaďák ju pomaly vytiahol na príves.

V čase, keď auto konečne vytiahlo mašinu preč, muži už balili svoje veci a opúšťali pracovisko. Moriko schytila Konora za ruku, a obaja bežali pomedzi stromy. Skákali a kňučali, keď popri nich prechádzal les.

Moriko objala Konora a pevne ho držala. „Konor, dokázali sme to! Zastavili sme draka.“

Keď si deti zodvihli svoje nosy k oblohe, ich zavýjanie sa ozývalo lesom.

Konor sa v nasledujúce ráno zobudil neskoro, alebo aspoň oveľa neskôr ako obvykle. Konor si pripravil hrianky a nalial si pohár džúsu. Poriadne sa napil, keď jeho mama povedala, „Už je to nejakú chvíľu, čo som ťa ráno videla.“

Konor pokýval plecami zatiaľ čo si úžíval svoje hrianky. Umyl po sebe riad, zaviazal si šnúrky a vyrazil von dvermi. Moriko ho stretla na pol ceste s prešibaným úsmevom, podobným jeho.

Obaja sa odvážili ísť cez les, ktorý sa im zdal prekvapivo pokojný. Stromy boli úplne kľudné, a iba zopár vtákov poletovalo vo vzduchu. Bolo to ako keby les spal, aby sa zotavil z jeho boja s mašinou.

Tí dvaja drobci sa dostali k rúbanisku a našli ho úplne tiché. Nebola tam žiadna mašina. Neboli tam žiadne motorové píly. A neboli tam žiadni muži v oranžovom.

Deti skákali a tancovali po celom stavenisku. Obaja kričali a tešili sa. Konor chytil Morikinu ruku a točili sa v kruhoch, predtým než spadli na zem. Ležali na zemi a ich ruky prechádzali zemou. Len včera bolo toto miesto bolo holé a mŕtve, ale teraz ho drobci videli ako nový zdroj života.

Moriko a Konor relaxovali na mieste ich víťaznej bitky. Moriko pozorovala ako nad nimi predzádzajú oblaky, zatiaľ čo Konor počúval vtáky ako napĺňajú priestor piesňami.

Keď bolo slnko v strede oblohy, tí dvaja drobci počuli v diaľke škrípajúci zvuk. Konor sa pozrel na Moriko a vyskočil na nohy: „Je to jastrab!“

Drobci zbehli do údolia, aby videli vtáka ako zletel nízko ku tráve. Objavil sa s malým hlodavcom vo svojich pazúroch a vyletel hore do stromov, plachtiac ponad koruny stromov. Moriko a Konor bežali cez údolie, nasledujúci let jastraba. Chladný vánok prefúkol po tráve a prešiel ponad ich hlavy.

Tie dve deti prechádzali lesom až kým nezbadali, kde má ten jastrab svoje hniezdo. Dve malé jastraby, ktoré boli v hniezde, sa nezaujímali o jedlo, ktoré im priniesla mama; posadili sa nešikovne na stranu hniezda, rozširujúc svoje malé krídielká nechávajúc prefukovať vietor svojimi pierkami.

„Slečna Jastrabová, hádajte čo?“ zakričala hore stromom malá Moriko. „Zastavili sme mašinu. Včera ju pracovníci zobrali preč!“

Jastrab zakliesnil zobák do svojho krídla a začal si čistiť perie. Malé jastraby poskakovali po okraji hniezda a násilne trepotali krídlami.

Moriko sa otočila ku Konorovi. „Ďakuje nám, že sme urobili les bezpečnejším pre jej deti.“

„Nemáte začo, slečna Jastrabová,“ zakričal Konor s naklonenou hlavou hore. „Znamená to, že dostanem pierko?“

Jastrab posunul jedlo k jednému maličkému, ktorého si Konor predtým nevšimol. Ten chudý jastrab vyzeral menší než jeho súrodenci. Sedel a jedol, zatiaľ čo ostatné sa pokúšali lietať. Jastrabia mama sa pozrela dole na malého Konora a potom vyletela hore na vrchol stromu, kde sa posadila a pozorovala les.

„Čo som urobil zle?“ pýtal sa malý Konor. Robil všetko čo mohol, aby zastavil mašinu, hoci to tým dvom trvalo niekoľko dní.

„Možno si si to ešte nezaslúžil.“ Pokrčila plecami Moriko. „Vidíš tie malé jastraby?“

„Áno,“ povedal Konor. „Čo s nimi?“

„Vyzerajú ináč, všakže?“

Konor sa na nich pozrel hore. Určite vyzerali o niečo väčšie, odkedy navštívili ich hniezdo minule, ale toto nemala Moriko na mysli. Konor si to ledva všimol, ale nejaký rozdiel u tých malých jastrabov tam bol.

„Ich farba je o niečo iná. Keď sme ich prvýkrát videli, vyzerali úplne ako malé biele guľky, ale teraz majú malé úzke pierka. A vidíš ako sa pokúšajú lietať?“ Moriko ukázala na malé jastraby. Poskakovali na okraji hniezda, trepotajúc krídlami vo vánku. „Ale ešte to celkom nedokážu.“

Tie dve deti sa pozerali ako ten najmenší jastrab prišiel k okraju hniezda. Malými krôčikmi sa posúval po konári stromu. Jeho súrodenci sa nachvíľu zastavili, aby sa na neho pozreli, ale hneď nato začali znovu trénovať svoje krídla.

„Ale keď sa už raz naučia lietať...“ začala Moriko, ale zrazu prestala, keď ten malý jastrab zatrepotal krídlami v miernom vánku.

Konorove oči sa rozžiarili. „...potom si zaslúžia svoje pierka!“

Pokračování...

zobrazeno 6284x | poslední úprava 6.3.2009